Hranica, medza, prah, zlom, premena. Rozhranie medzi minulosťou a prítomnosťou, snom a skutočnosťou, životom a smrťou, dňom a nocou, hranica medzi javiskom a hľadiskom. Ľudí dodnes delia viac či menej reálne hranice. Tie prirodzené, geografické hranice vytvorené riekami a horskými masívmi členených regiónov, etnické hranice oblastí osídlených Slovákmi, Maďarmi, Rusínmi, Nemcami, Bulharmi, ale aj Goralmi, Rómami a ďalšími našimi národnosťami a etnickými skupinami či s tým súvisiace hranice vierovyznaní. Tie naše, ľudským vnímaním sveta stanovené hranice sociálne a profesijné. A potom hranice, ktoré prinášajú dejiny – hranice historických období, ktoré ovplyvnili aj hranice vývinu foriem tanca, hudby, spevu, zvykov, obradov či etického a estetického vnímania sveta.

Ak by sme sa mali zamyslieť nad otázkou vymedzenia týchto hraníc, matematická presnosť by narážala na… život. Na ľudskú zvedavosť, tendenciu prekračovať hranice poznania, vymyslieť niečo, čo ešte nikto na svete. A tak by sme veľmi ťažko identifikovali, kedy ktoré sídlo patrilo do toho či iného regiónu, kedy presne sa objavilo harmonické hudobné myslenie či staré párové tance, kedy medzi rodinu našich predkov prišiel „genofond“ inej etnicity a kedy a v akom prostredí sa presne zrodil obrad vítania novej jari.

Medzi prvotné formy hraníc patria tie dané biologickými princípmi a samotnou ľudskou prirodzenosťou. Hranice veku, rodu, roly človeka v istej etape života. A možno práve tieto prirodzené hranice nepredstavujú bariéru prístupnosti a sú v skutočnosti mostom. Širokým, spájajúcim ľudí, regióny, kontinenty, svet. Lebo všetci bez rozdielu sme predovšetkým ľudskými bytosťami. Možno nás aj tohtoročný leitmotív festivalu o hraniciach medzi ľuďmi, ich stavaní, prekračovaní či búraní privedie k snahe, aby sme my ani naše potomstvo na našu spoločnú „ľudskosť“ nikdy nezabudli…

PROGRAM V PRÍPRAVE